VZKRIESENIE FÉNIXA

28.03.2018

Aké zaujímavé projekty má Vladka na svedomí okrem NESLADÍM?
Prečítajte si o jednom z nich v aktuálnom čísle časopisu PROFIT.

Vzkriesenie rúbanského fénixa
 
Kaštieľ na okraji juhoslovenskej obce Rúbaň bol prednedávnom len chátrajúcou ruinou uprostred nevkusnej prístavby, ktorá darmo spomínala na zašlé časy hodovania grófa Aladára Zichyho. Dnes sa vďaka Vladimíre Ollé a jej manželovi v objatí lesoparku týči v plnej kráse. Spolu s kaštieľom vstal ako fénix z popola aj okolitý areál s mladým vinárstvom Château Rúbaň. Vďaka nemu sa šťavnaté hrozno z miestnych vinohradov prvýkrát v dejinách spracúva v mieste svojho zrodu, a tak vracia regiónu jeho zaslúženú slávu.
 
V obci Rúbaň neďaleko Nových Zámkov, v štatisticky najslnečnejšom regióne Slovenska, púta pozornosť dobový kaštieľ z konca 18. storočia s minimalistickým priečelím a tromi rozprávkovými vežami. Bývalý majetok zámožného grófa Aladára Zichyho po vojne stratil všetku pompu – slúžil ako sklad, neskôr sirotinec, až v ňom našli útočisko vyslúžilé rehoľné sestry a kňazi. Od roku 1995 chátral pod nánosom času a zanedbanej údržby, až kým nepadol do oka Vladimíre Ollé a jej manželovi Lászlóvi.
 
„Jedného dňa si manžel počas prechádzky po bratislavskej Dunajskej ulici vo výklade realitnej kancelárie všimol, že areál s kaštieľom v Rúbani je na predaj. Vedeli sme o tejto kúrii, aj o tom, že je už istý čas opustená. V januári 2012 sme areál kúpili a pustili sa do práce,“ hovorí Vladimíra. Bývalá riaditeľka hotela Amade Chateau vo Vrakúni priznáva, že do projektu sa pôvodne púšťali so zámerom nehnuteľnosť zveľadiť a opäť predať. Slnkom zaliate polia Podunajskej nížiny a vzduch nasýtený dozrievajúcim ovocím im však okamžite zavoňali. „Keď sme sem chodievali, čoraz častejšie sme mysleli na to, že by stálo za zváženie rozbehnúť tu niečo vlastné. Uchvátilo nás, aké je to tu nádherné,“ hovorí s úsmevom a z bylinkovej terasy, s výhľadom do diaľky, aká sa naskytá len v rovinatom kraji, ukazuje na kaštieľ, pôvodnú studňu a stromy, ktoré poznajú príbehy minulého storočia.
 
Vrátiť víno k viniciam 
 
Manželia si uvedomovali, že kaštieľ leží v jednej z najznámejších vinohradníckych oblastí na Slovensku – v tzv. zlatom vinohradníckom reze Strekovského regiónu a postupne sa začali pohrávať s myšlienkou vlastného vinárstva, ktoré tu chýbalo ako soľ. „Urodí sa tu to najkvalitnejšie hrozno, no v bývalom režime v Rúbani nebol vybudovaný žiaden vinársky závod a celá produkcia hrozna sa odvážala preč - do Serede, Nitry, Topoľčianok či Bratislavy. Pretrvávalo to aj po zmene režimu s tým rozdielom, že hrozno skupovali malokarpatskí vinári a hotové vína predávali pod vlastnými značkami. Bolo nám ľúto, že práve tu sa urodí to najlepšie hrozno, no úspechy za prácu lokálnych ľudí zožne niekto iný, kto nemá k tejto pôde vzťah. Vedeli sme, akí pracovití ľudia tu žijú, už predtým sme si navykli kupovať víno len zo Strekova. Povedali sme si, že pomôžeme nielen tomuto areálu, ale celému regiónu, aby sa zviditeľnil a aby sa víno konečne spracúvalo v mieste svojho zrodu,“ hovorí Vladimíra o zmene plánov.
 
Majiteľka vinárstva   Château Rúbaň priznáva, že o víne v tom čase nevedela o nič viac ako bežní konzumenti. „Išli sme do toho s rešpektom. Snažili sme sa a stále sa snažíme spolupracovať s najväčšími odborníkmi na danom mieste a v danom čase. Vždy je to o ľuďoch – najťažšie je si ich nájsť a udržať, lebo veci dobre fungujú len vtedy, ak sa im venujú s láskou. Myšlienku sme tiež prekonzultovali so všetkými odborníkmi – od pestovateľov hrozna, cez miestnych vinárov a tiež so samosprávou či dodávateľmi vinárskej technológie. Všetci nás presviedčali, že ak sa do toho pustíme s takouto víziou, víno určite bude mať predajnú hodnotu,“ hovorí vyštudovaná diplomatka, ktorá sa dlho pohybovala v oblasti manažmentu zdravotníctva a hoteliérstva.
 
Silný hráč na poli nápojov bohov
 
Krátko po ukončení rekonštrukcie kaštieľa debničky s bobuľami rúbanského hrozna prvýkrát neopustili obec, ale zamierili do areálu na jej okraji. Prvé víno, ktoré tu dorobili v roku 2013, však vznikalo ešte v garážových podmienkach. „Malo to úžasnú atmosféru. Nechceli sme začať vo veľkom s drahou technológiou, bolo to len zopár fliaš - chceli sme si otestovať reakciu trhu na novú značku.“ Úspech na seba nedal dlho čakať, paradoxne ho však Château Rúbaň nezískalo vďaka vínu, ale jeho obalu. Minimalistický dizajn z rúk trnavského grafického štúdia Pergamen, ktorý na etikety pretavilo príbehy a motívy z tohto regiónu, získal ocenenie Red Dot Award v Berlíne, bronzovú medailu na Pentawards v Tokiu, medzinárodné ocenenie Food and Beverage Awards a kolekcia bukolických obrázkov sa už rok po vzniku vinárstva dostala aj do katalógu najkrajších značiek sveta.
 
Manželia však nechceli predávať len pekný obal. „Musela mu zodpovedať aj kvalita vína v ňom. Úzkostlivo sme dbali na to, aby obal a obsah spolu ladili,“ hovorí V. Ollé, keď schádzame do podzemia s typickou vôňou dubového dreva šíriaceho sa zo sudov, v ktorých dozrieva časť úrody. Po prestavbe budovy, pod ktorou leží sto rokov stará vínna pivnica, nakúpili aj nové technológie a do hry vstúpil enológ a súčasný hlavný technológ Ladislav Ďörď.  Nové podmienky viedli v roku 2015 k zvýšeniu produkcie, ale aj k prvým medailám „za obsah“ zo slovenských aj zahraničných súťaží v Madride, Paríži, Prahe a Bruseli. „Tento rok sme získali aj zlato, a to bežnými odrodami - „svadobným vínom“ veltlínskym zeleným alebo s rosé. Skutočnosť, že víno zaujalo aj v zahraničí, je Laciho zásluha. Je to jeden z najlepších slovenských odborníkov, jeho vína získali mnohé medzinárodné ocenenia. Z bobuliek dokáže dostať esenciu, ktorá nevyprchá. V laboratóriu experimentuje s teplotou a s časom a z muštu dokáže vyrobiť niečo, z čoho mám husiu kožu,“ opisuje V. Ollé. Hoci sa pri ňom veľa naučila a dnes už suverénne vedie degustačné prednášky, do práce sa mu zásadne nemieša.
 
Svojsen a ďalšie zabudnuté odrody
 
Vinárstvo sa so zvyšovaním produkcie neponáhľa - aktuálne je asi v polovici celkovej kapacity 250-tisíc fliaš, ktoré dokáže ročne spracovať. Okrem tradičných druhov vín, v ktorých prevažujú suché biele odrody, však oživuje aj tie zabudnuté, ktoré boli vyšľachtené špeciálne do podmienok Strekova. Patria k nim dva slovenské biele novošľachtence Noria a Mília, ktoré doplnila menej známa odroda Svojsen. Kríženec Rulandského sivého, Leánky a Rizlingu rýnskeho vonia po pomarančoch a sladkých hruškách a je dedičstvom po profesorovi Vilémovi Krausovi. „Tieto vína spracúvame len my a možno ešte dve-tri vinárstva z nášho regiónu. Sú veľmi aromatické a aj keď sú suché, vzbudzujú dojem, ako keby boli sladké.“

Cukornatosť nespomína náhodou – Vladimíra je spoluautorkou projektu Nesladím, ktorý pomáha ľuďom zbaviť sa závislosti od cukru. Oba projekty, vinárstvo aj Nesladím, sú výsledkom jej činorodosti počas materskej dovolenky. Štíhla brunetka popri ich riadení stíha ešte behať ultramaratóny, ktoré považuje za ideálnu psychohygienu.

 
Vytrvalo aj cez prekážky
 
Beh jej pomohol aj vtedy, keď biznis plány nešli podľa predstáv. Hoci pri výrobe vína stála šťastena na strane vinárstva, náročná rekonštrukcia areálu im dala riadne zabrať. „Z dobrého hrozna sa vždy dá urobiť kvalitné víno a my sme mali šťastie na dobrú úrodu. S prestavbou dvoch zostávajúcich budov to bolo iné,“ spomína majiteľka. Vyše desaťhektárový pozemok na okraji lesoparku dnes pripomína výjav z rozprávky, nebolo to tak ale vždy. „Keď sme prišli, boli tu ešte postavené staré baraky z umakartu, ktoré pripomínali koncentračný tábor a kaštieľ sa medzi nimi úplne strácal. Posledným majiteľom areálu bola cirkev, slúžil ako domov dôchodcov pre rádové sestry a kňazov. Keď im kaštieľ nestačil, postavili nové priestory. Museli sme zbúrať to, čo nemalo žiadnu hodnotu. Aj kaštieľ bol v žalostnom stave, zatekalo doň zo všetkých strán,“ spomína majiteľka. Po zdĺhavej exteriérovej rekonštrukcii kaštieľa prišlo na rad zriadenie samotného vinárstva s vlastným laboratóriom a degustačnou miestnosťou. S tým išla ruka v ruke aj vzdušná reštaurácia s terasou a výhľadom na okolité zlatisté polia a penzión s útulnou wellness zónou, aby mali hostia kde prespať a zregenerovať svoje sily. Všetky budovy vznikali prestavbou pôvodných. „Rekonštruovať je vždy náročnejšie ako postaviť nové – počas opravy odhalíte nové nedostatky, za pochodu sme museli zmeniť aj podstatu projektu,“ vysvetľuje V. Ollé.
 
Vďaka novým priestorom do areálu pribudli aj nové služby „Začali sme ponúkať priestory na usporiadanie rodinných osláv, svadieb a korporátnych eventov. V reštaurácii máme lokálne a domáce suroviny, pečieme vlastný chlieb, bylinky sú z našich záhrad. Hostia môžu prespať v našom guesthouse.“ Táto zaujímavá stavba so zrkadlovou fasádou, od ktorej sa odráža celý les so vzácnymi drevinami, si vďaka citlivej prestavbe získala pozornosť zahraničných médií. Veľa prírodného dreva, rustikálne, ale aj industriálne doplnky spolu s puristickými kresbami, ktoré sa z etikiet vinárstva preniesli na steny, sklo i doplnky penziónu, dotvárajú pocit útulnosti a pohodlia v lone prírody. Uprostred lesoparku je navyše rozprestrený romantický biely stan s vykurovanou podlahou a neopakovateľným výhľadom. „V stane je síce teplo, aj na jeseň sa tu budú konať svadby, ale nie je využiteľný celoročne. Čaká nás preto ešte rekonštrukcia interiéru kaštieľa. Chceme ho však ponechať v surovom stave, ktorý má tiež svoje čaro,“ vysvetľuje majiteľka.
 
Symbióza prijímania a dávania
 
K ďalším plánom patrí výsadba súkromných vinohradov a najmä propagácia vinárstva a konzumácie slovenských vín. „S konkurenciou nebojujeme, vinársky svet je špecifický - navzájom si ochutnávame, kritizujeme a chválime vína. Komunita je malá, všetci sa tu poznáme, držíme spolu a snažíme sa, aby sa znížil import vín a ľudia si začali vážiť to, čo sa vypestuje  u nás. Máme tu aj malé laboratórium, ktoré môžu využiť aj iní vinári,“ hovorí Vladimíra.
 
Manželia vnímajú rúbanský projekt ako dlhodobú investíciu, návratnosť preto nenaháňajú. Kraj, ktorý si ich získal slnkom, pokojom a úžasnými darmi prírody v podobe výnimočného hrozna, si chcú hýčkať. Už teraz sa popri zbere a výrobe hrozna tešia na pozorovanie jemného oparu, ktorý sa počas babieho leta zvykne vinúť z blízkych Parížskych močiarov. „Chceli by sme byť ťahúňom tohto regiónu, stáť pri zrode toho, ako sa pozdvihne, lebo si to zaslúži. Túžime predstavovať svetu doposiaľ nepoznané odrody, ktoré boli vyšľachtené špeciálne na naše podmienky. Chceme, aby sa darilo celému regiónu - vtedy sa bude dariť aj nám a naopak,“ dodáva majiteľka.